Očná šošovka je v oku súčasťou optického systému, kde hlavnú úlohu zohráva rohovka s optickou mohutnosťou cca 43 dioptrií. Spoločne so slzným filmom, vnútroočnou tekutinou, komorovou vodou a sklovcom vytvára optický systém, ktorého vizuálne zobrazenie na sietnici závisí na kvalite, transparentnosti jednotlivých rozhraní a očných tkanív a ďalších faktorov. Pomocou očnej šošovky sme schopní zaostriť na predmety v rôznej vzdialenosti, táto schopnosť sa nazýva akomodácia. Najčastejšia porucha funkcie očnej šošovky prejavujúca sa postupnou stratou elasticity a nemožnosťou doostriť do blízka prichádza s vekom a nazýva sa presbyopia. Medzi najčastejšou príčinou praktickej slepoty v rozvojových krajinách z dôvodu nedostatočnej dostupnosti očných lekárov-operatérov je porucha priehľadnosti šošovky s názvom šedý zákal alebo katarakta. Šedý zákal sa vyvíja buď po narodení alebo je získaný najčastejšie vekom alebo za jej vznik môžu iné faktory napr. dlho liečená cukrovka, nadmerné fajčenie cigariet, nadmerná expozícia UV lúčov a i. Liečba šedého zákalu spočíva v odstránení zakalenej časti a vložení vnútroočnej šošovky.
Anatómia očnej šošovky
Očná šošovka je dvojvypuklé teliesko, kde predná plocha šošovky je plochejšia a jej zadná plocha je vyklenutejšia. Je umiestnená za dúhovkou v časti vnútroočného priestoru oka spoločne s prednou a zadnou očnou komorou a sklovcom. Vo svojej zvislej polohe je v oku upevnená pomocou vlákien zo závesného aparátu riasnatého telieska. Z vonkajšej časti sa očná šošovka skladá z puzdra, kôry a vo vnútri sa nachádza jadro. Za fyziologických podmienok je očná šošovka priehľadná, bezcievna a pružná. V detstve je mäkká, v dospelosti váži v priemere 250 mg a postupne sa starobou stáva tvrdšou a žltne. Očná šošovka je veľká v priemere 10 mm so strednou hrúbkou 4-5 mm. Výživa očnej šošovky je zaisťovaná difúziou prednej očnej komory a tekutinou zo sklovca.
Embryológia očnej šošovky
Základ očnej šošovky vzniká z povrchového ektodermu očného vačku v 4. týždni tehotenstva. Pri 18 mm embryá, tj v 9. týždni tehotenstva, je očná šošovka guľovitá a šošovkové vlákna začnú narastať do prednej časti očnej šošovky a vytvára sa šošovkové puzdro.
Vývoj očnej šošovky po narodení
Bábätko v prvých týždňoch života vníma svetlo a tmu. Očná šošovka novorodenca váži asi 90 mg av kľudovom stave bez akomodácie dosahuje až 34 dioptrií. Bábätko sleduje predmet striedavo jedným okom. Od druhého mesiaca začína používať obe oči súčasne. Trojmesačné bábätko dokáže sledovať bližšie a vzdialenejšie predmety a vyvíja sa schopnosť pohybu očí na pozorovaný predmet (konvergencia) a mimo neho (divergencia). O mesiac neskôr dokáže bábätko zaostrovať na predmety do blízka a do diaľky. Od šiesteho mesiaca dieťa začína spájať dva rôzne vnemy z každého oka do jedného (fúzie) a akomodácia a celkové videnie sa postupne zdokonaľuje.
Hlavné funkcie očnej šošovky
Hlavným významom očnej šošovky v ľudskom oku je akomodácia, alebo schopnosť oka zaostrovať na predmety na rôznu vzdialenosť, prevažne na bližšiu vzdialenosť. Na základe rôznej stupni akomodácie dochádza k zmene zakrivenia tak, že láme svetlo s cieľom, aby lúče dopadali na sietnici a vytvoril sa na oku ostrý obraz. Pri pohľade do blízka sa vlákna riasnatého telieska uvoľnia, to spôsobí, že sa šošovka zaoblí a posunie sa ľahko dopredu. Zároveň dôjde k zúženiu zrenice (mióza) a oči sa stočia smerom na pozorovaný predmet (konvergencia) a umožnia jeho priestorové vnímanie. Očná šošovka má v čase akomodácie až 33 dioptrií, v kľudovom stave jej optická mohutnosť činí 19-20 dioptrií. Mechanizmus, kedy sa očná šošovka vracia do pôvodného stavu, sa nazýva deskomodácia a umožňuje pozorovať vzdialené predmety.
Očná šošovka čiastočne zadržuje infračervené alebo ultrafialové lúče. Je však veľmi citlivá na ionizujúce žiarenie ako je napr. röntgenové žiarenie. Pôsobenie týchto žiarení môže urýchliť proces starnutia v očnej šošovke a môže spôsobiť napr. vznik šedého zákalu (katarakta).
